Press "Enter" to skip to content

Volání Cthulhu – Díl 2 (Sebrané spisy, svazek III./2 – Příběhy a novely z let 1927-1930)

Hneď po otvorení knihy prídeme na to, že prvá poviedka, respektíve jediný Lovecraftov román pod názvom Případ Charlese Dextera Warda (The case of Charles Dexter Ward) bol publikovaný po častiach a prvú jeho časť obsahoval predošlý diel knihy pod názvom Volání Cthulhu – Díl první. Čiže pokračujem v rozprávaní obsahu príbehu. Je tu predposledná kapitola rozdelená do šiestich podkapitol s podtitulom Proměna a šílenství – Charles Dexter Ward sa odsťahuje od rodičov, najme si dom, ktorý je údajne prepojený so spleťou katakomb a v tomto dome pokračuje na nejasnom experimente týkajúcom sa oživovania mŕtvych. Necháva si posielať veľké množstvá krvi od obchodníkov s mäsom, čo znepokojí ľudí žijúcich v okolí. Medzi ľuďmi sa šíria správy o exhumáciách mŕtvych tiel vykopaných na cintoríne a vampirizme. Charlesov otec spolu s psychiatrom Willettom sa usilujú nadviazať kontakt s chlapcom, ktorého správanie a výzor sa výrazne mení. Otec a doktor obdržia Charlesovi určené tajomné dopisy, ktoré ich znepokoja a dôjdu k podozreniu, že Charles trpí akousi formou schizofrénie, kedy časť jeho ja ostala nezmenená a druhú časť jeho ja ovláda vtelenie jeho čarodejníckeho prapredka zo Salemu. A nasleduje posledná kapitola rozdelená do siedmych podkapitol s podtitulom Noční můra a pohroma – Doktor Ward sa ide pozrieť do podzemia domu v ktorom sa zdržiaval Charles Dexter Ward, kde objaví tajné laboratórium v ktorom Ward experimentoval na oživených mŕtvolách. Mladý Ward je medzitým hospitalizovaný na psychiatrii. V doktorovi Willettovi klíči podozrenie, ktoré sa rozhodne prešetriť. Pointa tkvie v tom, že Charles Dexter Ward za pomoci magických formuliek a vodítok, ktoré odhalil po svojom prapredkovi, ktoré ho priviedli k tomu, že svojho prapredka Josepha Curwena skutočne oživil. Ten sa veľmi nápadne na Warda podobal, preto Charlesa zabil a vystupoval na verejnosti ako on. Willett sa rozhodne vraždu Warda pomstiť a na psychiatrii Curvena, ktorý sa vydáva za Warda zabije a všetko naaranžuje tak, aby to vyzeralo, že z psychiatrie ušiel nebezpečný pacient… A to sa už nachádzame prakticky na začiatku poviedky. Musím povedať, že na dobu kedy bola poviedka napísaná sa jedná o mimoriadne zaujímavý nápad a spracovanie. V podstate ani nevadí, že je rozdelená na dve časti, pretože z druhej časti príbehu je možné pochopiť o čo ide. Autor si dal záležať na tom, aby to bolo aspoň sčasti jasné aj čitateľovi, ktorý prvú časť príbehu nečítal. Obe kapitoly, podobne ako tomu bolo v predchádzajúcej kapitole zaradenej v predchádzajúcej knihe, pridávajú na dôveryhodnosti fiktívne novinové články a písomnosti zaradené priamo v texte.

Barva z kozmu (The colour out of space) je dlhšia poviedka, ktorá opisuje pád meteoritu do studne na farme neďaleko od mesta. Ten meteorit vyžaruje zvláštne žiarenie, ktoré pohlcuje život zo všetkého organického naokolo. Lúka a les naokolo farmy vyschne, kravy prestanú dojiť, zem rodiť a majitelia farmy sa naďalej snažia žiť tak ako predtým. Ale už to nie je možné a tak ich neznáma entita, ktorá dopadla na zem opantá a zabije. Rozprávač príbehu, ktorý tieto udalosti opisuje, sa zmieňuje o tom, že na meteorite na zem museli doletieť dve neznáme entity rovnakého druhu, pretože jedna, hneď potom ako načerpala z okolitých organizmov potrebnú energiu, tak vyletela zo studne sprevádzaná neznámym svetlom preč do vesmíru. Farma a jej okolie je od tej doby vyprahnuté a každým rokom sa ničota okolo farmy rozrastá. Pravdepodobne druhá entita naberá dostatok energie na návrat do kozmu…

Potomek (The descendant) je krátkou poviedkou o študentovi, ktorý sa priatelí so starcom. Ten je skúpi na to, aby mu porozprával svoj životný príbeh. Jedného dňa študent prinesie z antikvariátu výtlačok tajomnej knihy s názvom Necronomicon, pri pohľade na ktorú sa starcovi rozviaže jazyk a začne rozprávať… Prastarý lid (The very old folks) je akýmsi zhrnutím sna, ktorý sa mal podľa všetkého naozaj odohrať, no neexistujú na to dostatočné dôkazy. Dej príbehu sa odohráva v dobe, kedy Rimania prenikli až na Britské ostrovy a vyslali légiu, ktorá mala zabrániť konaniu záhadných obradov v kopcoch nad mestom. Avšak situácia sa zvrtne a neznáme sily zaútočia na Rimanov, ktorých zmetú zo zemského povrchu. Historie Necronomiconu (History of the Necronomicon) nie je v pravom zmysle poviedkou, ako skôr nejakou črtou, ktorá má za úlohu dôveryhodným spôsobom vzbudiť zdanie, že Lovecraftom vymyslená kniha Necronomicon skutočne existuje. Kuriozitou je, že v skutočnosti sa Lovecraftovi podarilo zmiasť aj učencov a intelektuálov, ktorí naozaj na základe vymyslených indícií po knihe pátrali. Táto literárna črta bola v minulosti publikovaná v knihách Nadprirodzená hrôza v literatúre a Bezejmenné město.

Hrůza v Dunwichi (The Dunwich horror) je poviedkou, ktorá začína citátom Charlesa Lamba týkajúceho sa povahy strachu. Samotná poviedka je rozdelená do desiatich kapitol. Prvá kapitola opisuje nehostinný kraj s degenerovými ľuďmi a nízkou inteligenčnou úrovňou. Druhá kapitola zoznamuje čitateľov s osobou Wilbura Whateleya, čudného chlapca narodeného zaostalej matke Lavinii, ktorá ho vychováva spolu so svojim podivným otcom. Tretia kapitola informuje čitateľa o tom, že Wilbur rýchlo rastie, číta, píše, ale je na ňom stále niečo čudné. Psy po ňom šialene štekajú, akoby na ňom cítili niečo cudzie. S dedom číta staré knihy týkajúce sa demonologie a stále prestavujú a zväčšujú svoj dom. Nakupujú veľké množstvo dobytka, ktorý stále postupne niekam mizne. Vo štvrtej kapitole, zmizne aj Wilburova matka a dedo zomiera spolu s odkazom pre Wilbura na jazyku. V piatej kapitole Wilbur v dedovej pozostalosti objaví tajomnú knihu plnú zaklínadiel, ktorej chýbajú strany. Kontaktuje knižnicu v neďalekom meste, kde si chce knihu vypožičať, no knihovník mu knihu odmietne vydať, pretože sa obáva, že divne vyzerajúci chlapec by mohol byť knihou ovplyvnený natoľko, že by spáchal niečo zlé. Šiesta kapitola opisuje Wilbura, ktorý sa v noci vláme do knižnice a chce knihu ukradnúť, no usmrtí ho strážny pes. Knihovník, doktor a profesor pozorujú na obnaženom tele, že Wilbur nie je človek, je to nejaký hybrid – niečo medzi človekom a chobotnicou. V siedmej kapitole sa knihovníkovi dostáva do rúk Wilburov denník, kde opisuje všetky, počas života spáchané hrôzy a plány na privolanie na Zem sily žijúce mimo náš časopriestor k tomu, aby zničili ľudstvo. Okrem toho sa v Dunwichi odohráva séria čudných vecí. Wilburov dom je roztrieštený, z okolitých lúk mizne dobytok, neznámy tvor, ktorý bol kŕmený Wilburom sa dostal na slobodu a terorizuje okolie. V ôsmej kapitole knihovník dokáže namiešať prášok, ktorý zviditeľní dovtedy neviditeľného obrovského mutanta – Wilburove dvojča, ktoré sa podobá viac na svojho otca – ohavné božstvo menom Yog-Sothoth, ktoré splodilo deti so zaostalou Laviniou. V deviatej kapitole zmizne skupina policajtov, ktorá príde vyšetrovať škodu na majetku a zmiznutie istej rodiny v Dunwichi. Všade po okolí sa nachádzajú veľké neznáme stopy. Univerzitný knihovník Henry Armitage, doktor Francis Morgan a profesor Warren Rice dajú dokopy pátraciu skupinu ľudí, ktorá je odhodlaná neviditeľného tvora nájsť a zničiť. Finálna desiata kapitola uzatvára príbeh, ktorý končí šťastne, len ťažko povedať, či ide zo strany autora o zámer, alebo iróniu. Poviedka bola v minulosti publikovaná aj samostatne pod názvom Dunwichská hrůza.

Tamtéž (Ibid) je poviedka pôsobiaca dojmom nejakej štúdie, v ktorej sa pátra, na základe zmienok v literatúre po literátovi žijúcom v dávnej minulosti. Poviedke pridáva na dôveryhodnosti aj zoznam fiktívnej použitej literatúry.

Šepot v temnotách (The whisperer in darkness) je rozsiahlejšou poviedku rozdelenou do ôsmych kapitol. V prvej kapitole rozprávač príbehu – univerzitný profesor Albert Wilmarth rozpráva o tom, ako sa začal zaujímať o udalosti vyčítané z novín, ktoré informovali o mŕtvych telách, vyplavených horskou riečkou. Videné telá neboli znetvorené, ale svedkovia tvrdili, že neboli ľudského pôvodu. Krajom kolujú rôzne legendy, najmä indiánske, ktoré hovoria o jaskyni ukrytej na vrchole kopca, kde žijú bytosti, ktoré na Zem prileteli z kozmu. Nemajú tu základňu, no prišli sem ťažiť nejakú rudu. Wilmarth sa snaží nepodložené legendy vykoreniť z povedomia verejnosti, ale jeho racionálny pohľad na vec miestnych ľudí neoslovil. V druhej kapitole sa jeho informátorom stáva Henry Akeley – miestny starec, ktorý Wilmarthovi pošle fotografie záhadných tvorov spolu s listom v ktorom ho prosí, aby prestal písať do novín články, ktoré vyvracajú legendy, pretože záhadné tvory naozaj v hore prebývajú a články o nich zbytočne dráždia ľudí, ktorí by boli schopní po týchto tvoroch pátrať a ohrozovali by tak seba a iných. Z tretej kapitoly sa dozvedáme, že spomínané mimozemské formy majú medzi ľuďmi svojich informátorov. Jedným z nich by mal byť podľa všetkého Akeleyho sused menom Walter Brown. Akeley pošle Wilmarthovi zvukový záznam, na ktorom Brown komunikuje so záhadnými tvormi počas tajomného obradu. Akeley posiela Wilmarthovi záhadný kameň s vyrytými hieroglyfmi, ktorý sa však stratí v pošte spolu s niekoľkými ďalšími dopismi. Stratu kameňa a dopisov riešia zbytočne, sú sledovaní záhadným človekom, ktorý má záujem na tom, aby posielané veci a korešpondencia nedorazila vždy do cieľa. Štvrtá kapitola nás informuje o tom, ako záhadné tvory začnú napádať dom Akeleya, posielajú Wilmarthovi falošné listy, ako Akeley kupuje stále nové psy na sebaobranu, strieľa po útočníkoch a útočníci po ňom, ako pravidelne mu niekto odstrihne telefónnu linku a ako mu záhadné tvory núkajú možnosť prežiť dlhé roky, ale v inej forme ako ľudskej. Akeley všetko odmieta a bojuje ďalej. V piatej kapitole nastane zvrat. Wilmarth dostane od Akeleya dopis, v ktorom popisuje tvory, ktorých správanie podľa všetkého zle pochopil a s ktorými sa spriatelil. Pomocníka Browna sa mu podarilo zastreliť a vlastne kvôli nenávisti, ktorú pociťoval voči nemu zle ohodnotil príšelcov z kozmu. Zároveň Wilmartha vyzýva, aby zobral všetok dôkazový materiál o mimozemskej rase a prišiel ho navštíviť. Wilmarth poslúchne. Šiesta kapitola opisuje cestu ku Akeleyovi. Wilmarthovi prichádza v ústrety človek menom Noyes, ktorý je o všetkom informovaný, no Wilmarthovi na jeho správaní niečo nesedí. Po príchode na farmu Wilmarth zisťuje, že na farme nie sú žiadne zvieratá a všade sú stopy tvorov pochádzajúcich z planéty Yuggoth, ktoré dom navštevujú. Noyes oznámi Wilmarthovi, že Akeley ochorel a môže s ním komunikovať iba šeptom, nemôže chodiť, pretože mu opuchli nohy a nemôže vychádzať na slnko. Celá táto divná situácia vyústi do siedmej kapitoly, kde sa Wilmarth stretáva s Akeleyom, ktorý vyzerá ako mŕtvola, komunikuje bez pohybu pier, rozpráva o mimozemských bytostiach a ospevuje ich vlastnosti a schopnosti. Cudzie bytosti si vyberajú bádateľov, ktorým dovolia  cestovať vesmírom a poznávať cudzie planéty a civilizácie, lenže iba za predpokladu, že ich mozog oddelia od zvyšku tela a umiestnia do špeciálneho púzdra skrz ktoré dokáže komunikovať a istý čas po oddelení ovládať svoju telesnú schránku. V miestnosti sa nachádzajú púzdra s mozgami rôznych pozemských a mimozemských bádateľov, Wilmarth podľa Akeleyovych pokynov jeden z mozgov zapojí a komunikuje s mysľou tvora, ktorý sa rozhodol cestovať vesmírom a poznávať nepoznané veci. Wilmarth je zhrozený a uvedomuje si, že v okolí farmy sa nenachádzajú ani žiadne iné zvieratá, dokonca ani hmyz. Všetky zvery totiž inštinktívne bočia o miesta, kde im hrozí nebezpečenstvo. Wilmarth bol pozvaný na bádateľskú cestu, jeho mozog mal byť vyňatý bezbolestne a mal sa pripojiť k skupinke vyvolených zo Zeme, no vycítil, že za šľachetnými úmyslami mimozemšťanov je niečo úplne iné. V záverečnej ôsmej kapitole Wilmarth utečie z farmy, na ktorú privedie šerifa a mužov zákona, ktorí farmu prehľadajú, no nenájdu na nej ani živú dušu, ani opisované prístroje a ani žiadne dôkazy o existencii mimozemšťanov, ktoré Wilmarth priniesol na stretnutie s Akeleyom. Wilmart taktiež ozrejmuje dôvody, prečo z farmy ušiel. Stalo sa totiž to, že v noci prišli na farmu dve mimozemské bytosti, ktorých rozhovor vypočul a zistil, že je to celé iba divadlo, čo na neho hrajú. Prišiel za Akeleyom a zistil, že Akeleyov mozog je už dlhší čas umiestnený v špeciálnom púzdre a namiesto jeho tela našiel iba zvár a ruky vyrobené z nejakej umelej hmoty. Za Akeleya totiž už pri ich poslednom rozhovore rozprával na diaľku niekto iný…

Záverečnú časť knihy tvorí esej Jensa Malte Fischera pod názvom Produktívní hnus (Produktiver ekel). Tu sa zoznámime so špecifikáciou hnusu ako takého so zreteľom na Lovecraftove dielo a opis neurotických postáv zobrazovaných v jeho diele. Sám Lovecraft trpel neurózou a záver eseje tvorí úryvok Lovecraftovho listu, kde sa uvádza, že Lovecraft bol na sklonku života blízko psychickému zrúteniu a zomrel prakticky neznámy. Naozaj smutné zakončenie inak vcelku zaujímavej knihy.

Vo vysvetlivkách na konci knihy nájdeme ešte jednu zaujímavosť – nachádza sa tu úryvok listu, ktorý poslal Lovecraft svojmu známemu Donaldovi Wandreiovi a v ktorom píše o svojom strašidelnom sne. List sa neskôr dostal do rúk spisovateľa Jacka Chapmana Miskeho, ktorý sa v roku 1941 nechal listom inšpirovať k napísaniu „vlastnej“ poviedky. Poviedka uvedená pod názvom Zjevení v měsíčním svitu (The thing in the moonlight) sa taktiež nachádza v poznámkach a po jej prečítaní zistíte, že sa nejedná o poviedku inšpirovanú listom, ale o plagiát. Totiž skoro celý text listu je zakomponovaný do poviedky. A takýchto poviedok bolo po Lovecraftovej smrti vydaných naozaj mnoho…

Túto knihu je možné nájsť v internetovej predajni kníhkupectva Martinus.

Be First to Comment

Pridaj komentár