Press "Enter" to skip to content

Rukopisy a ich história

Písmo ako také bolo v minulosti niečím posvätným. Popísaná doska stelesňovala myšlienku, pôsobila dojmom moci a nemennosti. Prostredníctvom písma boli uchovávané vedomosti a tajomstvá privilegovanej kasty. V Egypte vznikla prvá knižnica tvorená súbormi hlinených tabuliek s obsahom praktických vedomostí, ktoré boli bežným ľuďom utajené. K odtajneniu zapísaných informácií a celkovej popularizácii kníh prispeli Gréci a Rimania. V starovekom Ríme bola vybudovaná prvá verejná knižnica, ktorú navštevovali najmä kupci a vzdelanci. Pri knižnici bol zriadený aj prepisovací ústav, kde si zámožnejší Rimania nechávali vybrané knihy prepisovať a tak sa stávali majiteľmi prepisov originálnych gréckych alebo rímskych kníh.

Pod slovíčkom rukopis rozumieme všetko, čo bolo zaznamenané manuálnou technikou. V užšom význame sa za rukopis považuje písmo zaznamenané na papyruse alebo papieri, no v širšom význame môže byť za rukopis považované písmo zaznamenané na kamenných, hlinených alebo mramorových doštičkách, kovových a drevených tabuľkách, listoch a kmeňoch stromov, látkach, pergamenoch a podobne. Kuriozitou je, že za rukopis je možné považovať aj povrázky s uzlíkmi, aké vytvárali peruánski indiáni a takýmto spôsobom uchovávali rôzne dôležité informácie. Samotné písmo rukopisu môže byť teda zaznamenané rôznymi spôsobmi, napríklad stenografickým, notovým, šifrovaným a podobne.

Je pravdepodobné, že z prvotného ornamentu, ktorý sa používal na označenie predmetov slúžiacich na určitý účel (napríklad nádoba na vodu bola často označovaná vlnovkou) sa v priebehu vekov vyvinulo prvé písmo slúžiace ako nástroj zachytenia a sprostredkovania ľudských myšlienok.

Nástup kníhtlače neznamenal okamžitý zánik rukopisov. Kníhtlač bola na jednej strane považovaná za pomerne drahú záležitosť, na druhej strane nie vždy poskytovala práve to, čo ľudia požadovali. Ľud pre svoju vlastnú potrebu naďalej vytváral ručne písané knihy obsahujúce ľudové ornamenty a takýmto spôsobom obohacoval ľudové umenie aj v oblasti rukopisov. Tu by sme mohli zaradiť rôzne modlitebné knihy, herbáre, lekárske zápisky a podobne.

Zberateľstvo v oblasti rukopisov by bolo možné rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvorí zbieranie dokumentačných rukopisov. Patria tu rôzne zmluvy, spisy, závete, pozvánky a podobne. Druhú skupinu tvorí zbieranie literárnych rukopisov. Tu patrí zbieranie historických literárnych textov, autografov, autogramov a podobne.

Prvé rukopisy boli vyrývané do kameňa alebo kovových dosák. Na pergameny a papyrusy sa maľovalo farbami, neskôr tušom a atramentom, ktorý sa na ne nanášal pomocou vtáčieho brka, neskôr kovovým perom. Po vynájdení kníhtlače sa záujem o rukopisy dostal do ústrania. No ani vynález kníhtlače nedokázal úplne vytlačiť rukou písané knihy do zabudnutia. Tlačená kniha bola pomerne drahá a bežným ľuďom málo dostupná.

Rukopisy zaznamenané na papyrusoch sú známe z obdobia približne 1500 rokov pred našim letopočtom. V Egypte boli objavené najmä vedecké spisy, lekárske predpisy, chemické, astronomické a matematické pojednávania a zaklínacie formuly. Z Egypta sa znalosť písma a jeho používanie rozšírilo do Grécka, kde bolo písmo zaznamenávané na pergameny. Prvé grécke rukopisy obsahujú okrem vedeckých a filozofických pojednávaní aj rôzne básne, neskôr romány. Z Grécka sa vzdelanosť rozšírila do Talianska.

Číňania písali rukopisy znakovým písmom a zdobili ich rôznymi obrázkami, Egypťania písali v hieroglyfoch, Gréci používali písmo helénske. V Taliansku vznikla latinka. V rôznych krajinách sa používali rôzne jazyky, preto aj rukopisy boli veľmi rôznorodé. S príchodom kníhtlače sa rukopis začal označovať novým pojmom. Slovo autograf tlačeného diela sa používa vo význame originálu pochádzajúceho z ruky autora. Autografy sú unikátnou zvláštnosťou, disponujú jednak literárnou a psychologickou hodnotou príťažlivou pre zberateľa. Cena autografu sa odvíja od toho, či je datovaný, podpísaný autorom a podobne. Ako v každom zberateľskom odvetví, aj v tejto oblasti sa vytvára mnoho falzifikátov, preto pri kúpe autografu je odporúčané kupovať autografy overené znalcom. Keďže ku každej vydávanej knihe existuje iba jeden autograf, bolo snahou výrobcov kníh zatraktívniť predaj jednotlivých výtlačkov a tak sa začali objavovať prvé knihy s venovaním (dedikáciou) a podpisom autora. Takáto kniha síce do rukopisov nepatrí, no tu niekde môžeme hľadať základ zbierania autogramov ako takých.

Ošetrovanie rukopisov je veľmi chúlostivou záležitosťou, čistenie škvŕn a iných nečistôt je veľmi problematické. Taktiež uchovávanie rukopisov je niekedy dosť náročné. Spravidla sa rukopisy uchovávajú v presklených vitrínach alebo založené v špeciálnych zakladačoch, obzvlášť citlivé rukopisy sa uchovávajú medzi sklenenými tabuľami. Je nutné zdôrazniť, že rukopisy sa uchovávajú v suchu pri určenej teplote, musia byť chránené pred priamym svetlom a prachom. Ošetrovanie a úschovu vzácnych rukopisov by mali prevádzať iba osoby vyškolené na tento typ činnosti. Rukopisy sa systematicky radia podľa doby vzniku, podľa obsahu, mena autora a mnohých iných kritérií.

Prvé snahy o zbieranie rukopisov boli zaznamenané už v antike. Písmo pochádzajúce priamo z ruky autora bolo mnohonásobne cennejšie ako jeho prepis. Pri prepise mohli vzniknúť nežiaduce chyby, respektíve každý ďalší prepis mohol vďaka predošlým chybám strácať pôvodný zmysel. V tej dobe si iba hŕstka intelektuálov mohla dovoliť napísať literárne dielo a z tohto dôvodu bola cena rukopisu často spájaná s menom jeho autora. V stredoveku vznikli prvé bibliotéky obsahujúce okrem literárnych diel aj rôzne obchodné listiny, memoáre, denníky a iné písomnosti. Počas obdobia renesancie sa začali zbierať najmä antické písomnosti. Zbieraniu rukopisov sa okrem jednotlivcov venujú mnohé organizácie a múzeá, ktoré vytvárajú zbierky listinných, sfragistických a heraldických pamiatok. Rukopisy v dnešnej dobe je možné zakúpiť na zberateľských burzách, aukciách a vybraných starožitníctvach.