júl 022014
 

Povráva sa, že táto neobvyklá kniha bola pôvodne šírená ako samizdat, pokým ju v roku 1988 nevydalo vydavateľstvo Cad press. Teraz možno mnohým mladým čitateľom napadne otázka, čo ten samizdat vôbec je?

Slovo samizdat pochádza pôvodne z ruštiny (самиздат) a dalo by sa preložiť ako niečo, čo sa vydáva samo. Samizdat predstavoval v minulosti spôsob ako obísť cenzúru a podať určitú myšlienku ďalšiemu množstvu ľudí. Každý čitateľ bol povzbudzovaný k tomu, aby dané dielko prepísal (najčastejšie na písacom stroji s použitím indiga), čím vznikli ďalšie dva výtlačky, ktoré boli šírené medzi ďalších čitateľov, nakoľko jedným z prejavov cenzúry totiž bolo odopretie prístupu k rozmnožovacej technike.

Prológ hovorí o Necronomicone ako o knihe, v ktorej sa ukrýva veľké zlo. Napísal okolo roku 730 legendárny šialenec Abdul Alhazred. Je to čarodejnícka kniha, z ktorej sa zachovali iba fragmenty a pojednáva o prastarých božstvách, ktoré žili na súši a v mori. V nepovolaných rukách by mohla byť  nebezpečnou. Odkazy na túto knihu môžeme nájsť v mnohých poviedkach H. P. Lovecrafta. Slovo Necronomicon by bolo možné preložiť ako masky, respektíve spôsoby smrti.

Mesto bez mena (The nameless city) je poviedkou o archeológovi, ktorý na neznámom mieste v púšti objaví základy starobylého mesta, v ktorých sa ukryje pred piesočnou búrkou so svojou ťavou. Tam skúma fresky, ktoré informujú o živote v meste počas jeho rozkvetu. Objavuje na nich bizarné božstvá, ktoré ho šokujú natoľko, že sa zo svojho objavu pomätie… S poviedkou som sa stretol v knihe Bezejmenné město, ktorá bola podľa tejto poviedky pomenovaná. Čiže zatiaľ nič nové. Ideme ďalej…

Za múrom spánku (Beyond the wall of sleep) nesie črty vedecko-fantastickej poviedky. Horal Joe Slater je privezený na psychiatriu, kde blúzni medzi normálnym životom a snovým svetom. Vyšetrujúci psychiater zostrojí prístroj, pomocou ktorého je možné zachytiť a zdieľať telepatické vlny vytvárajúce obrazy predstáv v mysli Slatera. Skutočnosť ku ktorej sa dopracuje, je naozaj desivá. Dokazuje, že naše pozemské Ja je iba zlomkom nášho vesmírneho Ja, ktoré existuje aj po našej pozemskej smrti… Vydarená poviedka, povedal by som, že čo sa týka tvorby H. P. Lovecrafta aj prelomová.

Outsider (The outsider) rozpráva príbeh človeka žijúceho v podzemnom zámku, kde mu spoločnosť tvoria kostry, sviece a rozpadnuté knihy. Jedného dňa sa náš hlavný hrdina rozhodne vyliezť na povrch a objavovať svet. Všetko čo vidí je mu cudzie, no aj tak sa mu v hlave vynárajú fragmenty spomienok, ktoré nekorešpondujú zo stavom sveta, v ktorom sa momentálne nachádza. Prichádza do spoločnosti oslavujúcich ľudí, ktorých na smrť vydesí a zároveň vydesí aj seba pri pohľade do zrkadla. Zisťuje, že nie je človekom, ale iba živou mŕtvolou, ktorá vyliezla z hrobu. Preto sa do hrobu opäť vráti, aby tam mohol prežívať svoju bezbrehú samotu… Outsider je pomerne častou, možno aj najčastejšou publikovanou poviedkou H. P. Lovecrafta, stretol som sa ňou napríklad v knihe Vyděděnec a jiné povídky.

Celephais (Celephais) je názvom vysneného mesta, o ktorom sníva niekoľko rokov človek menom Kuranes. Ten ako dieťa toto mesto objavil vo sne, no niekoľko desaťročí ho nevedel vo sne vypátrať. Preto začal hrať drogy, začal sa vyhýbať spoločnosti a o to viac spať a snívať, aby sa do mesta Celephais mohol vrátiť ako jeho stvoriteľ a najvyšší boh. Lenže tým, že sa to mesta vrátil, stratil svoje pozemské bytie… Zaujímavá a podnetná poviedka, na H. P. Lovecrafta až veľmi farebne opísaná.

Pes (The hound) rozpráva príbeh dvoch vykrádačov hrobov, ktorí si niekde v podzemí zriaďovali bizarné múzeum z odcudzených predmetov. Jedného dňa sa dvojici vykrádačov podarí vylúpiť starý holandský hrob vykrádača hrobov, v ktorom sa nachádza zvláštny amulet. Ten zaradia do svojej zbierky a začnú sa diať naozaj čudné veci. V dome kde žijú sa ozýva smiech a vytie psa, v okolí domu sa roja netopiere a nakoniec jeden z dvojice vykrádačov je zabitý nejakým neznámym tvorom. pozostalý vykrádač si uvedomí, že všetky ich problémy začali vykradnutím hrobu starého Holanďana, preto sa rozhodne nájdený amulet vrátiť späť. Lenže počas cesty k hrobu mu amulet ukradne banda zlodejov. Na druhý deň sú nájdené pozostatky zlodejov roztrhané na kusy. Náš vykrádač hrobov sa aj tak rozhodne nazrieť do hrobu Holanďana, v ktorom objaví kostru, ktorá je zanesená krvou, vlasmi a časťami tiel roztrhaných zlodejov. Pri tomto pohľade si vykrádač hrobov rozhodne vziať vlastný život za pomoci strelnej zbrane… Táto poviedka sa taktiež vyskytuje v knihe Bezejmenné město a v antológii o upíroch s názvom Z upírich archívů I.

Nyarlathotep (Nyarlathotep) je krátkym opisom, respektíve črtou boha Nyarlathotepa, ktorý svojou vôľou ovláda bdelé správanie ľudí, ktorých sny pretvára na nočné mory… Táto poviedka je výnimočná tým, že H. P. Lovecraft nezvykne opisovať spôsoby akými božstvá komunikujú, respektíve manipulujú s ľuďmi. V neskoršej tvorbe od takýchto opisov upustil a božstvá necháva vystupovať ako zvrchované bytosti, ktoré sa jednoducho objavia.

Brloh temnoty (The haunter of the dark) je poviedkou z neskoršieho tvorivého obdobia H. P. Lovecrafta a rozpráva príbeh Roberta Blakea – spisovateľa a výtvarníka, ktorý nachádzal záľubu v opisoch a znázorňovaní rôznych bizarností. Ten jedného dňa zbadal z okna svojho ateliéru starú kostolnú vežu, ktorá odpudzovala svojim vzhľadom aj vtákov poletujúcich okolo. Rozhodol sa nájsť kostol, ktorému veža patrila. Obyvatelia žijúci v tejto štvrti mu o kostole nechceli nič povedať, pretože sa tu v minulosti odohrala séria zmiznutí, ktoré si ľudia s týmto kostolom spájajú. Robert prenikne do kostola, kde objaví okrem veľkého množstva bizarnosti aj kostru novinára akoby zasiahnutú bleskom, ktorý sa pred rokmi stratil spolu so zápiskami z ktorých bolo jasné, že chátrajúci kostol si prenajal človek, ktorý tu viedol tajné rituály a zhromažďoval tu uctievačov nejakého bizarného kultu. Vo veži kostola Robert objavil predmet uctievania a zistil, že v kostole sa nachádza nejaká entita, ktorá skrz tento predmet z neznámeho nerastu komunikuje a ovplyvňuje sny ľudí v okolí. Po nejakom čase sa Robert prichytí pri tom, že je námesačný a jeho kroky smerujú k spomínanej kostolnej veži. Entita je citlivá na svetlo a keď počas búrky vypadne elektrina, po jej opätovnom nahodení je objavené telo Roberta akoby zasiahnuté bleskom spolu so zápiskami, ktoré načmáral pred smrťou…

Po tejto poviedke nasleduje krátky text pod názvom Cudzinec v cudzom svete, ktorý pravdepodobne pripravil zostavovateľ tejto zbierky vystupujúci pod pseudomynom Ulmax. Čitateľ prostredníctvom tohto príspevku je informovaný o živote a tvorbe H. P. Lovecrafta a o ním vytvorenom mýte Cthulhu. Do konca antológie ostávajú už iba tri poviedky, no tentokrát nie priamo z pera Lovecrafta, ale ľudí, ktorí s jeho tvorbou nejakým spôsobom úzko súvisia.

Hneď prvú poviedku napísal Lin Carter – človek, ktorý mapoval tvorbu H. P. Lovecrafta a sám pokračoval v rozvíjaní mýtu Cthulhu. Okrem iného, pokračoval aj v písaní príbehov o Conanovi, ktorého stvoril Robert Ervin Howard. Konkrétne poviedka Schody do hrobky (Stairs in the crypt) vznikla na základe posmrtnej spolupráce (v angličtine označovanej ako posthumous collaboration, ktorá spočíva v ucelení a rozšírení literárnej pozostalosti určitého spisovateľa iným spisovateľom) s Clarkom Ashtonom Smithom, ktorý je u nás prakticky neznámy, no v Amerike je dosť uznávaným spisovateľom. Patril do trojice Lovecraft, Howard a Smith – tri mená, ktoré formovali Weird fiction – označenie pre literatúru, z ktorej neskôr vznikli žánre ako horor, science-fiction a fantasy. Teraz už k samotnej poviedke… Nekromant Avalzaunt sa vzdal svojej telesnej schránky, aby dosiahol vyššiu formu bytia, no jeho učeníci neodborne zabalzamovali jeho telo, ktoré uložili do uzatvorenej hrobky. Do tohto tela sa navráti jeho duša, ktorá mieni telo aj naďalej obývať. Problém nastáva akurát vtedy, keď balzamovacie tekutiny vyvolávajú v nekromantovi chuť po ľudskej krvi. Vtom sa k nemu prekopú Ghoulovia, ktorí sa živia zdochlinami. Tí poslúžia Avalzauntovi ako prostredníci k dosiahnutiu jeho cieľa – dopracovať sa k čerstvej krvi. A tak ako prví začínajú o život prichádzať nekromantovi učeníci, ktorí jeho telo zle zabalzamovali, kvôli čomu nemohol dosiahnuť vyššieho bytia. Neskôr sa jeho pozornosť obráti ku lenivým a pohodlným kňazom. Jeden kňaz je z pohľadu na nekromanta tak vydesený, že inštinktívne bodne do jeho tela nožom. Keďže nekromantovo telo krv iba skladuje, ale netrávi, po prebodnutí nekromantovho brucha sa všetka nazbieraná krv rozleje a nekromant prichádza o zvyšky vedomia… Myslím, že sa jedná o zaujímavú a dobre zvládnutú poviedku.

Ďalšiu poviedku s názvom Chobot v Alkovni  (The snout in the alcove) napísal Gary Myers, ktorý patrí taktiež medzi spisovateľov, ktorí sa vo svojej tvorbe venujú rozvíjaniu mýtu Cthulhu. Svoju prvú poviedkovú zbierku vydal v roku 1975 vo vydavateľstve Arkham house, o ktorom si niečo povieme o chvíľu… V Snovej krajine sa preberie muž, ktorý vo výklenku miestnosti uvidí niečo ako chobot zakončený malými chápadlami. Keďže tu žijúci kňazi ho považujú za démona, vezmú ho k najstaršiemu kňazovi, ktorý mu zvestuje svedectvo o tom, ako zlé božstvá hodlajú ovládnuť vesmír. V časopriestore sa vraj nachádzajú trhliny skrz ktoré vysielajú k citlivým ľuďom svojich poslov, čo môže byť prípad videného chobotu… V poviedke sú dokreslené niektoré rysy kultu Cthulhu, ktoré sám H. P. Lovecraft ponechal v neurčitosti.

A poslednou poviedkou je poviedka s názvom Alhazredova lampa (The Lamp of Alhazred), ktorú napísal August William Derleth. Tento muž sa asi najviac pričinil o spopularizovanie prác H. P. Lovecrafta, pretože spolu s Donaldom Wandreiom založil dva roky po Lovecraftovej smrti – v roku 1939 vydavateľstvo Arkham house. Toto vydavateľstvo začalo ako jedno z úplne prvých publikovať literárne príspevky označované ako Weird. Vydavateľstvo funguje dones. Spomínaná poviedka je pravdepodobne taktiež výsledkom posmrtnej spolupráce medzi Lovecraftom a Derlethom. Rozpráva príbeh o mužovi menom Phillips, ktorý po dedovi zdedí lampu, ktorá podľa všetkého patrila šialenému Abdulovi Alhazredovi – tvorcovi Neckronomiconu. Phillips lampu zapáli a v dymových výjavoch sleduje vzostupy a pády známych prehistorických miest, ktoré Lovecraft bežne opisuje vo svojej tvorbe. Najprv si myslí, že lampa nejakým spôsobom odhaľuje históriu, neskôr sa však pohráva s myšlienkou, obsahom ktorej je fakt, že už Phillipsovi predkovia sa priamo zúčastnili tejto zobrazovanej histórie a lampa mu iba pomohla k rozpomenutiu… Vcelku zaujímavo podaná poviedka.

Kniha je zakončená súpisom bibliografie H. P. Lovecrafta doplnená o práce Augusta Derletha. Ten zozbieral veľa tém, nápadov a poznámok nájdených v Lovecraftovej pozostalosti a rozviedol ich v duchu autora. Tak vznikla posmrtná spolupráca medzi Lovecraftom a Derlethom. Súpis obsahuje aj práce, na ktorých sa Derleth zúčastnil ako spoluautor.

Kniha je doplnená čierno-bielymi ilustráciami, ktoré sú vo veľmi zlej kvalite a na niektorých nie je vidno asi naozaj nič, čo by bolo možné nejako racionálne popísať. Zopár z nich mi pripomenulo éru osembitových počítačov á la Commodore 64, na ktorom som sa v dávnych dobách o vytvorenie podobnej grafiky usiloval aj ja sám. :devil:

Na záver by som chcel pochváliť vydavateľstvo Cad press, že sa odvážili vydať niečo tak kontroverzné a spomenúť, že toto vydavateľstvo existuje dodnes…

  One Response to “Necronomicon”

  1.  

    Až neskôr sa mi podarilo vypátrať človeka, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou stojí za vydaním tejto knihy. Je ním Richard Fero Hrabal – Krondak, v knihe vystupujúci pod pseudonymom Ulmax – je majiteľom nakladateľstva a vydavateľstva CAD press, ktoré funguje neoficiálne od roku 1980 (oficiálne od roku 1989).