Knihy od Josteina Gaardera sa mi vcelku páčili. Niektoré boli výborné, iné slabšie, ale každá z nich mi niečo dokázala dať, respektíve niečim ma nadchnúť. Táto, zatiaľ najnovšia kniha však moje očakávania ani zďaleka nesplnila. Steinn a Solrun sú nerozlučnou dvojicou, ktorej cesty sa jedného dňa rozídu. Stretávajú sa po tridsiatich rokoch, kedy majú vedľa seba životných partnerov a odrastené deti. Vymenia si emailové adresy a za dohodnutých podmienok si vzájomne dopisujú, pričom všetky emaily po prečítaní mažú. Z ich korešpondencie sa dozvedáme, že spolu chodili od svojich devätnástich rokov približne päť rokov, že zažili veľa dobrodružstiev a jedného dňa, keď išli lyžovať do hôr, zrazili na ceste staršiu ženu. V panike nezastavili a nabúrali auto na inom mieste, aby sa z tohto činu mohli vykrútiť. Lenže po neskoršom návrate na miesto činu, nikoho nenašli. Volali na políciu, ale zistili, že žiadna nehoda vraj nahlásená nebola. Po asi piatich dňoch výčitiek, sa stali svedkami udalosti, ktorú si nedokázali do dnešných dní vysvetliť. Stretli totiž ženu, ktorú údajne zrazili a tá im povedala každému niečo iné. Steinnovi povedala, že má jazdiť podľa predpisov a Solrun zase, že ona raz bude tam, kde je zrazená žena teraz. K tomu, čo som tu opísal sa dostanete až v siedmej kapitole. Kniha je zložená z korešpondencie dvoch ľudí s rozdielnymi svetonázormi. Kým Steinn je racionalista, Solrun je špiritistka. Po vyjasnení si udalosti spred rokov a ústupkov v presvedčeniach sa dvojica dohodne, že sa stretne na určenom mieste. To je predposledná kapitola. Poslednú kapitolu tvorí list Solruniniho manžela, ktorý píše, že Solrun odišla z domu a zrazilo ju auto. V nemocnici vyslovila posledné slová v tom zmysle, že Steinn mal pravdepodobne pravdu. Emaily síce po sebe mazala, ale všetky správy nosila zavesené na krku na USB prívesku… Kniha je zbytočne natiahnutá a nudná. Nemyslel som si, že sa budem musieť nútiť do čítania diela práve tohto autora. Prvé kapitoly sú úplne zbytočné a dali by sa zhrnúť do jednej obsiahlejšej pasáže. Je v nich možné nájsť nejaké to kvázi-intelektuálne vyžitie, ale už to ani zďaleka nie je to, čo bývalo. A čo je vlastne ten hrad v Pyrenejích? Je to iba názov, ktorý odkazuje na dielo surrealistu Reného Magritta, ktoré zobrazuje hrad na skale voľne pohybujúcej sa priestorom. Originálna obálka knihy zobrazuje tento výjav, ale obálka českého vydania zobrazuje iba hrad. Asi toľko. K tejto knihe nemám čo dodať. :ermm:
jan 032012